Zvyšovanie dôchodkového veku – deklarácia bankrotu kapitalizmu

 

Tí starší občania Slovenska si ešte pamätajú že za socializmu bol dôchodkový vek pre ženy 55 a pre mužov 60 rokov. To bolo do roku 1989, keď ešte neexistovala nezamestnanosť a všetci pracujúci  prispievali do dôchodkového systému. Prechod zo socializmu do kapitalizmu priniesol zásadné zmeny v dôchodkovom systéme v neprospech pracujúcich. Napriek neustále sa zvyšujúcej produktivite práce a enormnej, mier ohrozujúcej nadprodukcii, Európska komisia už v r. 2010 v tzv. „zelenom papieri“ odporúčala „vzhľadom na demografický vývin“  neustále predlžovať odchod do dôchodku. Tento argument „demografický vývin“ je len kamufláž pre okrádanie pracujúcich o ich celoživotné úspory v dôchodkovom sporení z nasledujúcich príčin:

 

  1. Čiastočná privatizácia dôchodkového systému  (tzv. 2. a 3. pilier) odvádza značnú časť úspor pracujúcich  na kontá privátnych bánk a poisťovní. Dôchodkový systém je zmluva generácii a nesmie byť objektom zisku chamtivých jednotlivcov a spoločností. O to viac je zarážajúce že iba nedávno vláda SR rozhodla zvýšiť podiel 2. piliera na (doteraz nefungujúcom) dôchodkovom sporení, čím zaisťuje v prvom rade zvýšenie zisku privátnych poisťovní.
  2. Zvyšovanie dôchodkového veku neberie vôbec ohľad na neustále sa zvyšujúcu produktivitu práce, automatizáciu a inováciu z ktorej doposiaľ profitujú iba zamestnávatelia . Za posledných 25 rokov sa produktivita práce viac ako zdvojnásobila bez akejkoľvek výhody pre pracujúcich. Napriek tomu vláda SR zaviedla tzv. flexibilný odchod do dôchodku, t.j neustále  zvyšovanie dôchodkového veku.
  3. masová nezamestnanosť mladistvých v Európe je  dramatická a zvyšovanie dôchodkového veku ju bude len ďalej stupňovať.

 

  1. Vysoká nezamestnanosť v EU ale aj na celom svete je dôsledkom nesúladu produktivity práce a dĺžkou pracovného času.  Ak má spoločnosť harmonicky fungovať musí sa dĺžka pracovného času a dôchodkového veku systematicky prispôsobovať produktivite práce a technologickému vývoju. Dlhodobé ignorovanie tejto závislosti vedie k dramatickému nárastu nezamestnanosti, ktorý  kapitalistická spoločnosť rieši  vojnou t.j zbavením sa nadprodukcie a nadbytočných ( nepotrebných) pracovných síl. Krízy z nadvýroby a vysoká nezamestnanosť viedli  zásadnou mierou k 1. a 2. svetovej vojne.

 

  1. Veľká časť pracovných síl v dnešnej spoločnosti je zamestnaná v odvetviach ktoré sú nielen kontraproduktívne a zbytočné ale aj vrcholne škodlivé. Zatiaľ čo vo väčšine štátov  EU  pracuje menej ako 5% pracujúcich v poľnohospodárstve*1 (napr. NSR 1,5%, Slovensko 3,2%),  viac ako 10% pacuje v reklame, spotrebúva množstvo energie a nerastných surovín z jediným cieľom zvyšovať spotrebu obyvateľstva.   Zbrojársky priemysel tlačí na odbyt a spotrebu zbraní čím zvyšuje medzinárodné napätie a počet vojen. Podľa posledných správ po dobytí Allepa  zbrane z východnej Európy, včítane Slovenska, skončili v rukách teroristov IS. Francúzsko iba nedávno predalo Saudskej Arábii zbrane za 7 Mlrd. € , hoci Saudská Arábia vedie útočnú vojnu proti Jemenu.  Keď ide o zisk kapitál  nepozná morálku. Treba si uvedomiť, že výroba zbraní je kontraproduktívne, spoločnosť zaťažujúce odvetvie ktoré (ako každé iné) v kapitalistickej spoločnosti musí rásť a preto sa snaží o to aby odbyt neustále rástol a stúpal. Už dnes je nadprodukcia zbraní na takej úrovni že ohrozuje svetový mier. Toto sa dá zmeniť iba prechodom na plánované hospodárstvo a postupný presun výrobných kapacít do iných, civilných  odvetví čo je možné  iba pri neustálom prispôsobovaní sociálnych pomerov t.j. i dĺžky pracovného času a veku k technologickému vývoju.

 

Európska komisia je nástrojom veľkokapitálu, pracuje len pre jeho záujmy a nie je preto schopná riadiť európsku spoločnosť v záujme väčšiny jej obyvateľstva. Namiesto skracovania pracovného času a veku predlžuje ich a tým prispieva nielen k radikalizácii spoločnosti ale aj zvyšovaniu tlaku vládnych elít riešiť problém nadvýroby a s ním spojené problémy, nezamestnanosť a chudobu, vojnou t.j. zničením nadprodukcie a „nadbytočných“ pracovných síl vojnami a tak znovu vytvoriť podmienky na ekonomický rast. Ak spoločnosť nedokáže prispôsobiť sociálne pomery (prerozdelenie bohatstva, prispôsobenie pracovného času) k technologickému vývoju spoločnosti mierovou cestou tak príde nevyhnutne ich násilné prispôsobenie, t.j. revolúcia alebo vojna. Obe svetové vojny boli príkladom tohto prispôsobenia. Technologická revolúcia posledných desaťročí bola taká dramatická, že dnes by mal celý priemyselný svet mať maximálne štvoro dňový pracovný týždeň a maximálny (povinný) vek odchodu  do dôchodku 55 rokov pre ženy a 60 rokov pre mužov. Len znižovaním pracovného času a veku sa dajú uvoľniť pracovné miesta v civilnej produkcii pre ľudí pracujúcich v zbrojárskom priemysle, armáde, reklame a transporte. Toto však protirečí zmyslu kapitalistickej spoločnosti, kde neustály hospodársky rast a sním hromadenie majetku je hlavným cieľom i podmienkou  kapitalistického hospodárskeho systému a je  príčinou morálneho a duševného úpadku spoločnosti..

*1 https://ec.europa.eu/agriculture/sites/agriculture/files/statistics/agricultural/2013/pdf/c5-1-351_en.pdfSociálne témy